O medvedíkovi bez mena

Rozprávková kniha, ktorá čakala na svoje vydanie dlhých 7 rokov.

Príbeh o malom medvedíkovi, ktorý nemá meno, je príbehom o sile detského priateľstva a láske.

V jeden deň privíta do Zvieratkova malý medvedík, ktorý však nevie, ako sa volá a kto sú jeho rodičia. A to v Zvieratkove nejde! Aby tam mohol zostať, musia mu zvieratká pomôcť. Pretože každé dieťa musí byť riadne zapísané na matrike. Dohliada na to prísna pani Klementína. A tá nepozná žiadnu výnimku. A kto nakoniec pomôže macovi nájsť meno? Jeho priatelia – hroch Hubert a žirafa Želka. No a, samozrejme, mačka Malvína, ktorá zoberie medvedíka pod svoje „ochranné krídla“. Vlastne, labky.

Úryvok

Malý hroch sa na schodíkoch potkol a vedľa neho niečo prestrašene zjojklo.
„Nemôžeš dávať trochu pozor?“ spýtal niekto urazene. „Valíš sa ako hroch.“
„Ale veď ja som hroch,“ zasmial sa Hubert a pozorne sa zadíval do tmy. Vyšiel odtiaľ malý medvedík a oprašoval si hnedé menčestrové nohavičky. „Skoro si ma zabil,“ dodal plačlivo.
Hubert sa rýchlo ospravedlňoval: „Prepáč mi, nechcel som, no ponáhľam sa domov.“
Medvedík sa zdvorilo usmial. „Nič sa nestalo, len som sa zľakol.“
„Ja tiež,“ prisvedčil chápavo Hubert a zvedavo si premeriaval medvedíka. „Ty si tu nový, však?“
Medvedík prikývol hlavou: „Len teraz som prišiel.“
Hroch od prekvapenia doširoka roztvoril očká. „A odkiaľ si?“
„Odvšadiaľ,“ odvetil pohotovo medvedík.
Hubert sa chcel ešte niečo spýtať, ale rozmyslel si to. „Nechceš ísť ku nám na čaj? Je chladno,“ navrhol nesmelo.
„Rád,“ súhlasil medvedík a silno sa zababušil do károvanej bundičky s kapucňou. Kým prišli k Hubertovmu domu, boli z nich najlepší kamaráti.
„Mami, máme hosťa! Pozval som ho k nám na čaj, vonku je chladno,“ predbehol Hubert mamine výčitky.
Pani Helena bola občas na syna prísna, ale keď mali návštevu, nikdy mu nič nevyčítala. Prihladila si zásteru na veľkom bruchu, usmiala sa na medvedíka a odviedla oboch lapajov do kuchyne. Na veľkom stole už čakal voňavý čaj a hrianky s cesnakom.
„Pricestoval len dnes a nikoho tu nepozná,“ vysvetľoval Hubert mame. Bolo vidno, že pani Helena sa chce niečo spýtať, ale nakoniec si to rozmyslela.
„Budeš asi unavený,“ pozrela sa láskavo do poblednutej medvedíkovej tváričky. A naozaj. Teplo kuchyne a horúci čaj spôsobili, že medvedíkovi začali od únavy klipkať očká.
„Môže spať s tebou v detskej izbe,“ navrhla pani Helena synovi. „Máš tam dve postele.“
„Jupíí,“ zvýskol Hubert.
Jupíí, chcel zvýsknuť aj medvedík, ale potom si to rozmyslel. Na návšteve by sa asi nemalo kričať, pomyslel si unavene.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Slovart a ilustroval ju Juraj Martiška.

 

by